„Lysohlávky. Alebo hašiš. LSD ani ópium nemali. Možno nejaká cudzokrajná droga. V každom prípade ide o kvalitný matroš, keď po ňom dokázali napísať takéto veci.“, pomyslel som si, keď som prvýkrát otvoril Bránu bez dverí, útly čínsky zenový text z trinásteho storočia. Už samotný názov knižky mi pripadal absurdný, a tým pár desiatkam príbehov, ktoré obsahovala, akoby celkom chýbala logika a zmysel.
„Ak prehovoríš, dostaneš tridsať rán. Ak budeš mlčať, dostaneš tridsať rán. Čo urobíš?“, pýta sa v jednom príbehu opát kláštora novica. V inom príbehu hovorí majster svojim žiakom: „Zen je ako hladká stena z ocele, tisíc míľ široká a tisíc stôp vysoká, hrubá dvanásť stôp. “ Predstavil som si krásu vyleštenej ocele, sálajúcej slnečné teplo, ale na zmysel vety som nevedel prísť. A tak som Bránu bez dverí odložil na veľa mesiacov do poličky s poéziou, kde sa časom prepracovala na úplne potupné miesto v zadnom rade.
O dva roky ma vyhodili od obhajoby diplomovej práce. Nahnevalo ma to (dnes sa porote v duchu ospravedlňujem) a rozhodol som sa novú diplomku napísať s minimálnym úsilím. Hľadal som teda oblasť, na ktorú v knižnici v Bratislave nájdem bez námahy dostatok literatúry. Napokon som sa rozhodol pre tému Transplantácia Buddhovho učenia na Západ.
V rámci výzkumu som navštívil na niekoľko týždňov theravádový kláštor Amaravati pri Londýne. Krásne tiché miesto, štyri hodiny pešo od letiska Luton. Tam som sa zúčastnil i svojho prvého meditačného sedenia. Týždenný retreat mal celkom banálny program: skoro ráno budíček, osem päťdesiatminútových sedení, desať minút prestávka. Hodinu prestávka na obed, zákaz rozprávať. Večer hodina otázok s mníchom, ktorý cvičenie viedol.
Po pol dni som mal celého cvičenia plné zuby. Päťdesiat minút sedenia bez pohybu sa dá vydržať, ale opakovať to znovu a znovu? Na konci prvého dňa ma boleli všetky kĺby, žul som si ticho jazyk a predstavoval si, ako leziem na najbližšiu stenu. Po dvoch dňoch som prebral všetky možné i nemožné spôsoby, ako zavraždiť ctihodného mnícha. Triasol som sa napätím, spotený, škrípal som zubami, zatínal svaly, nadával.
Takto bezbranne trpiac, spomenul som si na Bránu bez dverí. Ostaneš mlčať, dostaneš tridsať rán. Prehovoríš, dostaneš tridsať rán. Vstaneš, prehráš, nesplnil si výcvik. Ostať sedieť vyzerá ako číra nemožnosť. Čo urobíš?
Utrpenie predo mnou povstalo ako samostatná bytosť, jeho prítomnosť bola hmatateľná, fyzicky prítomná. Bolo skutočnejšie ako vankúš, na ktorom som sedel. Bolo hlučné. Stálo predo mnou ako hradba z ocele, dvanásť stôp hrubá.
Neviem, ako som vtedy ten týždeň prežil. O nejaký čas som si tento výcvik zopakoval ešte raz. Tentokrát to ale nebol výcvik, bolo to naozaj. Na pár mesiacov sa mi svet premenil na tmavé, nehostinné miesto, na dieru, z ktorej nie je cesty von. Odvšadiaľ sálala intenzívna tma depresie. Pôjdeš vpravo, dostaneš tridsať rán. Pôjdeš vľavo, dostaneš tridsať rán. Čo urobíš? Neskôr som si spravil taký malý, neformálny prieskum. Prekvapilo ma, aká veľká časť ľudí niekedy vo svojom živote zvažovala, že to jednoducho skončí.
Táto skúsenosť ma naučila, že etický model, ktorý tvrdí, že v každej životnej situácii sú dve možné cesty – jedna správna a jedna nesprávna – je nezmyslom a ilúziou vhodnou akurát pre deti na základnej škole. Občas je správnych tisíc ciest. A občas všetky nesprávne. Niekedy je svet ako letná lúka, inokedy je úzkou, slepou uličkou. A človek sa rozpína a sťahuje ako zrenička oka, ktorá je v príjemnom prítmí široká temer ako dúhovka, v ostrom svetle stiahnutá ako špendlíková hlavička.
Utrpenie je v istom zmysle to najskutočnejšie, čo vo svojom živote človek stretne. Nie je moje, pretože ho nechcem. Všetko ostatné si môžeme primyslieť, prisnívať. Utrpenie nie. A predsa je. Bolesť, skutočná bolesť je iné par excellance. Je cudzorodým telesom v kedysi hladkom tele sveta. Je veľvyslancom reality. (A preto si zaslúži pozornosť, zaslúži si úctu.)
Trpíš, si v pasci. Čo urobíš? Ak utrpenie prehlušíš, ak sa nadroguješ kávou alebo filmami, ak utečieš, odídeš od skutočnosti. Prišlo k tebe zbytočne. Právom Ti patrí tridsať rán. Ak sa ale utrpeniu poddáš, ak ho prijmeš za svoj osud, udusíš v sebe iskru, ducha. Zlomí Ťa to. Dostaneš tridsať rán.
Čo urobíš?