Strategie střední hry – Versace, Armani, Navara – trénink GM Ján Markoš

 

Ticho klubovne; tréner a žiak sedia za šachovnicou a čosi analyzujú. Žiak navrhne pomerne slabý ťah; nečudo, má sa ešte čo učiť. Tréner mu začne obšírne vysvetľovať, prečo je jeho rozhodnutie podozrivé, a prečo by mal dať prednosť ceste, ktorú mu navrhuje on. Žiak ale povie: „Mne sa to ale vaše riešenie nepáči, omnoho viac sa mi pozdáva cesta, ktorú som navrhol ja.“

Túto (vskutku archetypálnu) vetu som na tréningoch veľakrát vypustil z úst a veľakrát som ju tiež od svojich zverencov počul. Ako tréner na ňu reagujem celou paletou postupov. Najskôr v duchu potlačím nechuť, pretože viem, že šachista sa najviac učí tam, kde nesúhlasí, a nie tam, kde všetko zľahka odkýva. Potom to skúsim po dobrom: zopakujem svoje argumenty, lemo postavenie zanalyzujeme. Ak ani toto môjho žiaka nepresvedčí, možno ešte siahnuť po vonkajšej autorite, po hodnotení strojom. Toto však zväčša nerobím; zvyčajne sa opriem o vlastnú autoritu (vynútenú nielen titulom a postavením trénera, ale často i desiatkami bleskových partií) a vyššou mocou celú diskusiu uzavriem. Ak sa totiž má mladý hráč stať silným šachistom, musí sa naučiť prispôsobovať svoje myslenie a svoje priania potrebám pozície. Nesmie sa dívať na pozíciu na doske cez pokrivenú optiku svojich vlastných prianí a predstáv.

Šachista-neprofesionál hľadá v šachu zábavu a sebavyjadrenie. Preto mu môže padnúť zaťažko, že požiadavka hrať pozíciu „správne“ bezočivo siaha na jeho slobodu. „Mám sa prispôsobovať nielen daňovému úradu a šéfovi v práci, ale i figúrkam z dreva? Chcem si hrať po svojom!“ Medzi nutnosťou a slobodou; sebavyjadrením a podriadením sa však v šachu (a ako sa mi zdá, aj inde) panuje zvláštny, paradoxný vzťah. Čím viac sa šachista pokorne podriaďuje potrebám pozície, čím viac sa snaží hrať objektívne správne, tým väčší priestor pre tvorivosť sa rozvíjanie vlastného štýlu dostáva.

Dovoľte mi príklad z inej oblasti: hráč na husle si nemôže vyberať, ako držať nástroj, kde na hmatníku chytiť ktorý tón, či ako silno napínať vlasy na sláčiku. Nemôže si vyberať techniku hry; ak by hral originálne (a nešikovne), zložitejšie cvičenia by proste neuhral. Až potom, keď sa podriadi architektúre a vlastnostiam svojho nástroja, stane sa ten istý nástroj jeho skutočným podriadeným, a umožní mu hrať Mozarta, ľudovky, či čokoľvek, čo len chce. Dieťa, ktoré sa s husľami len zoznamuje, Mozarta hrať nemôže; jeho obzor končí niekde pri „Kočka leze dírou…“.
Podobne je tomu i so šachom: hráč, ktorý nevie, ako sa o svoje nástroje – šachové figúrky – starať, ako zabezpečiť, aby stáli dobre, kedy ktorú vymeniť a ktorú zachovať; hráč, ktorý dokáže len útočiť a nevie sa brániť, ktorý odmieta hrať koncovky či „nudné“ pozície, takýto hráč žiaden štýl nemá. Je skôr väzňom svojej jednostrannosti. Je najlepšie, keď mladý šachista získa čo najširšie a najuniverzálnejšie šachové vzdelanie; keď čo najpresnejšie pochopí, ako sa šach má hrať. Až potom sa mu otvoria dvere k voľnému výberu štýlu, k voľnosti tvorby, k originalite.

Ako si uchovať svoj originálny štýl…

…a neupadnúť do nevkusu?

I keď totiž v šachu silní hráči veľkú časť rozhodnutí robia z nutnosti a bez ohľadu na štýl, proste preto, že ide o najsilnejšie ťahy; predsa sa v každej partii vyskytuje ešte mnoho situácií, v ktorých je možné voliť medzi niekoľkými približne rovnocennými možnosťami. V týchto situáciach má šachista slobodu, aby kormidloval partiu smerom, ktorý je v súlade s jeho štýlom, schopnosťami, očakávaniami či momentálnou náladou. Musí ale najskôr dokázať rozlíšiť rovnocenné možnosti od nerovnocenných; teda situáciu, v ktorej má slobodnú voľbu, od situácie, v ktorej slobodnú voľbu nemá.

Pozícia na diagrame č.1 je z predposledného kola Bundesligy; Markoš – Hába, Erfurt 2010:

Diagram č.1

Biely jazdec na g5 stojí dobre a pomáha vytvárať hrozby proti f7 a e4. Ak by čierny pokojne pokračoval vo vývine, biely by ťahmi Dd1-b3 či d2-d3 (s ďalším e2-e4) získal nebezpečnú iniciatívu a výhodu. Petr si uvedomoval, že po 8…h6 môžem obetovať jazdca na f7, a že je riziko, že som si obeť pripravil doma. Napriek tomu sa cítil nútený zahrať tento ťah; správne rozoznal, že nemá slobodu rozhodovania, že 8…h6 je najlepší ťah.
Ja som naopak slobodnú voľbu mal. Okrem 8.Jxf7!? som mohol zahrať i 8.Je3 hxg5 9.Jxf5 s pokojnejšou, približne rovnou hrou. Môjmu srdcu bolo ale milšie obetovať, a tak na šachovnici vznikli divoké, približne vyrovnané zápletky. Ďalší diagram zachytáva pozíciu po 20. ťahu čierneho.

Diagram č.2

Mohlo by sa zdať, že biely si má z čoho vyberať (viz. diagram č.2). Môže ustúpiť vežou na f1; môže obetovať kvalitu rôznymi ťahmi (21.d4, 21.Sf4). Najsilnejší ťah ale je (či sa mi to páčilo, alebo nie) 21.Se3. Keď som na to prišiel (či skôr vycítil to), bez meškania som ho zahral. Partia sa skončila po časovej tiesni remízou.

Keď figúrky nie sú v priamom kontakte, možnosť výberu podľa vkusu býva obvykle väčšia. V základnej pozícii je najväčšia. Preto je výber otvorenia jedným z najslobodnejších rozhodnutí šachistu; práve tu má možnosť ovplyvniť do veľkej miery smer, ktorým sa bude partia uberať. Výber otvorenia hrá v zápasoch omnoho dôležitejšiu úlohu ako v turnajoch. Ak hrám 16 či 24 partií s tým istým súperom, je dôležité získať vo väčšine z týchto partií „výhodu domáceho ihriska“, čiže strednú hru, v ktorej sa orientujem lepšie ako protivník.
Kramnik v príprave na zápas s Kasparovom odhadol, že najväčšiu relatívnu hernú prevahu proti Garrimu má v pozičných stredných hrách bez dám. Hral preto (ako je všeobecne známe) čiernymi Berlínsku obranu, a remizoval všetky partie. Menej sa však pamätá na to, že podobný postup použil i bielymi (viz.diagram č.3); Kramnik – Kasparov, Londýn 2000, 4.partia:

Diagram č.3

Voloďa v pozícii na diagrame zahral 7.dxc5, teda ťah, ktorý vedie k symetrickej pozícii bez dám, a obvykle býva považovaný za predzvesť remízových rokovaní. On sám ale žiadnu rýchlu remízu nemal v úmysle. Práve naopak: spokojný, že Kasparovova ohromná počítacia kapacita nemá v podobných pozíciach takpovediac „na čom pracovať“, hral pozíciu pomaly ďalej a svojho veľkého súpera dostal až na samotný kraj porážky.

Šach vraj učí, ako odolávať stresu, samostatne pracovať, či ako efektívne používať šedú kôru mozgovú. To je isto pravda. Mne sa ale zdá, že nás navyše učí i veľa o slobode a podriadení sa nutnosti. A tiež o pokore.

Napsat komentář