A ide sa spať, povedal, ticho vydržal každodenné protesty, odviedol deti do kúpeľne, dozrel, aby si umyli uši, tvár a zúbky, aby sa prezliekli do pestrofarebných pyžám; potom ich pozakrýval až po krk, otvoril rozprávkovú knižku s Trnkovými ilustráciami na strane sto štrnásť a prečítal rozprávku o najmladšom princovi, ktorý musel za princeznou do podzemia, a nevedel nájsť cestu do vnútra zeme, až mu po dlhých útrapách  a dlhom hľadaní ktosi prezradil zaklínadlo, sezam otvor sa, a zem sa naozaj doširoka otvorila, a on vošiel a vyšiel s princeznou na svetlo Božie a žili spolu šťastne a naveky.

Pobozkal spiace deti na čelo, zhasol lampičku s béžovým tienidlom, pozbieral šálky na teplé kakao a rozprávkovú knižku, ticho a opatrne ich niesol, aby o seba neštrngli, naposledy sa obzrel úzkou škárou dverí a jemne za sebou zavrel; chcel si sadnúť k žene, ktorá zašívala ponožky, ale miesto toho vošiel do kuchyne, nepokojne nazrel do cukorničky, stlačil vrecko s polohrubou múkou, otvoril chladničku a zas ju zatvoril, prešiel do spálne, kde poprehadzoval od rána neupratané periny, akože ich natriasajúc; chcel sa len pozrieť pod vankúše.

Prezrel knihy, pričuchol k bielemu orgovánu na stole, rukou prešiel po vyblednutej fotelke. Na spýtavý pohľad ženy sa len hanblivo usmial a vnoril jej ruku do vlasov. Pritiahol si k sebe jej tvár, pozorne jej hľadel do očí. Nič. A tak postupne prezrel klietku s morčatami a bubon práčky, umelohmotný pohárik na zubné kefky a vzory špiny na kuchynskom okne, stojan s dévédéčkami a topánky v predizbe. Nič.

Vyšiel teda von a chodil nepokosenou trávou pred domom, opatrne našľapujúc. Nič. Ani medzi bledými hviezdami nič. Prezrel šopu s náradím, hrdza na pántoch voňala. Nebolo to v sade, nebolo to v nočnom vetre. Ani vo svetlom štvorci okna.

Keď sa vrátil, žena spala v kresle, a on ju nebudil, len potichu ako námesačný chodil po stemnenom dome, nazrel do každého kúta, do každého tieňa, a ešte dlhé nočné hodiny hľadal, horúčkovito hľadal to slovo, to jediné slovo,

ktoré ho oslobodí.