Všetky postavy v tomto blogu sú reálne. Mená som pozmenil – najmä pre pobavenie tých, o ktorých som písal.

Vo vedľajšom vchode nášho domu žije bielovlasý 78-ročný pán. Pred štyrmi rokmi – keď mal 74 rokov – si kúpil husle a začal sa na ne učiť hrať. Od nuly. Dnes som u neho bol na návšteve a musím povedať, že hrá krásne, a to aj zložité skladby. Hrá lepšie ako absolvent základnej umeleckej školy.

Sú ľudia, ktorí sa celý život prakticky nezmenia. Nenájdu k tomu odvahu, či silu. Našťastie ale je aj kopa ľudí, ktorí v sebe energiu k zmene, práci a nadšeniu nachádzajú, a to bez ohľadu na vek. Takíto ľudia sa učia hrať po sedemdesiatke na husle.

V šachu je to rovnako. Väčšina ľudí v nejakom okamihu narazí na svoj výkonnostný strop. Na bariéru, za ktorou je potrebné viac úsilia, nadšenia a energie, než koľko si od nich kráľovská hra dovtedy pýtala. A tu sa veľká väčšina ľudí zastaví a potom hrá donekonečna tú istú ligu na tej istej doske, až pokým si starnutie nevypýta svoju daň.

Našťastie je ale celkom dosť šachistov, ktorí sú ochotní onen pomyselný výkonnostný strop preraziť, aj keď to vyžaduje značné úsilie. Podobajú sa jogínom, ktorí holou rukou rozlomia tehlu. Majú v sebe podobnú schopnosť koncentrovať energiu a ísť si za svojím cieľom.

Chcem vám porozprávať tri krátke príbehy takýchto šachistov. Všetkých troch osobne poznám, všetkých troch som kratšie či dlhšie trénoval.

Prvým z nich je hráč v mojom veku, nazvime ho Juraj, ktorého rating neprekročil 2100. Juraj sa mi raz ozval, že by so mnou rád potrénoval. Keď som súhlasil so stretnutím, neváhal precestovať 4 hodiny vlakom, aby sme sa mohli o šachu porozprávať. Pracovali sme spolu pár mesiacov, počas ktorých som zistil, že má odvahu a rád a dobre útočí. Pred rokom sa zúčastnil uzatvoreného GM turnaja, v ktorom bol beznádejne posledný nasadený. Počas turnaja sa nebál ani čerta a skončil druhý, hneď majstrom Českej republiky.

Druhou je skvelá šachistka, nazvime ju Ingrid, ktorá svoju kariéru musela prerušiť pre materské povinnosti. Niekoľko rokov sa starala o dve malé deti. Upratovala, varila, utierala zadky. Sám som na materskej, viem aké to je. Po tomto dlhom čase dostala pozvánku reprezentovať svoju krajinu na vrcholnom podujatí. Na turnaj sa poctivo pripravovala, zohnala si každú relevantnú knihu či aplikáciu do mobilu, ktorá sa zohnať dala. Na turnaji zažiarila, urobila takmer 100 percent bodov a predčila i hráčky, ktoré žiadne rodinné povinnosti nemajú.

A napokon tretím hrdinom je hráč z menšieho mesta, ročník 1961, ktorý mal ešte pred tromi rokmi rating asi 2270. Nazvime ho Martin. Martin si veril, že má na viac ako len na vymetanie nižších extraligových šachovníc. Začal riešiť taktiku, oslovil zaujímavých trénerov, nakúpil si more literatúry. Vycestoval na turnaje. Jeho vklad do šachu sa začal oplácať. Dnes má rating značne cez 2400 a stále – správne! – neverí, že dosiahol svoj strop. Ktovie, raz možno bude i veľmajster.

Ani jeden z týchto troch hráčov samozrejme nevystrieda Magnusa (či Hou Yifan) na šachovom tróne. Pravdepodobne o nich v New in Chess nikdy nevyjde profilový článok. Na tom ale nezáleží.

Neviem ako vy, ale mne najviac záleží na vnútornom pocite. Keď sa niečomu venujem, nechcem to robiť polovičato. A keď hrám šachy, tak ich chcem – dokelu – hrať najlepšie ako viem. Načo by som to inak robil?

To, čo spája troch neznámych hrdinov, ktorých minoportréty som načrtol vyššie, je ich snaha hrať šach naplno, skúsiť, čo to dá. Bez ohľadu na vek, deti, prácu, psa, osteoporózu, či čokoľvek iné. A preto si ich veľmi vážim.

Len to, čo robíme naplno, nám totiž prináša plné potešenie.